Hľadaj na FC Nitra

Osobnosti » Ľubomír Moravčík

ĽUBOMÍR MORAVČÍK bol najúspešnejším, ale aj najlepším slovenským futbalistom svojej generácie

Robil futbal futbalom

„Chcem mať z futbalu zábavu. I vtedy, keď sa tuho bojuje a lietajú iskry.“

Ako jeden z mála slovenských futbalistov sa presadil aj v zahraničí. A to dokonca do takej miery, že v každom pôsobisku patril k miláčikom fanúšikov. Priemerný St. Étienne povýšil ako jeden z najlepších jednotlivcov francúzskej ligy do jej širšej špičky, skvelou fazónou upútal aj v Bastii, odkiaľ sa po neúspešnom intermezze v Duisburgu presunul do Celticu Glasgow. Tam mu len štyri sezóny stačili na to, aby sa zaradil do klubovej siene slávy. Odrazový mostík pre spomínané míľniky si však vybudoval doma v Nitre. Ak by sa k storočnici nitrianskeho futbalu vyhlasoval najlepší futbalista v jej histórii, celkom jednoznačne by v nej zvíťazil. Keď v júni 2002 krátko po svojej pamätnej rozlúčke naposledy obiehal nitriansky štadión, nebolo na štadióne pod Zoborom človeka, ktorý by nevstal a s uznaním nezatlieskal. Ako by aj inak, veď všetci prišli práve kvôli nemu. Driblér z rodu Szikorov, Adamcov, Joklov či Masných – Ľubomír Moravčík.

Pobláznený súťažením

Odmalička bol opantaný futbalom. Bez guľatého čuda neurobil ani krok a na rodinnom dvore sa dlhé roky neujala tráva, pretože jej to neustálym poskakovaním nedovolil. Futbalové gény zdedil po otcovi Jánovi, ktorý bol na konci 50. rokov členom mužstva AC Nitra a zaznamenal aj jeden štart vo federálnej súťaži.

Keď mal Ľubo sedem, zapísal sa medzi žiačikov doma v Mlynárciach, pretože na veľkú Nitru si ešte netrúfol. Ocitol sa v nej až na vábenie legendárneho mládežníckeho trénera Laciho Baláža, ktorý ho zaradil medzi mladších žiakov. Vysedávanie na lavičke ho však nebavilo a tak sa opäť vrátil domov, kde sa zoceľoval, aby ho o ďalší rok do žiackych výberov pozvali. Ľuboš patril ku vzácnej generácii, čo futbalom žila dňom i nocou a v dobrom slova zmysle s ním aj zaspávala. V roku 1979 získali nitrianski žiaci na čele s Moravčíkom, Hnilicom, Kollárom, Urbanom a Blahom titul žiackeho majstra Slovenska.

Toto obdobie možno považovať za zásadné v Ľubovom futbalovom vývine, pretože sa z neho stal ľavák, hoci sám seba vždy považoval za praváka. Svoje miesto našiel na ľavej strane stredu poľa, odkiaľ sa až na malé výnimky do konca kariéry nepohol. Mimochodom, jeho špecifickú obojnohosť si neskôr vo veľkom futbale nevedel vynachváliť každý jeden tréner, ktorý ho viedol. Obzvlášť jeho tréner v Celticu Martin O´ Neill, ktorý v súčanosti vedie anglickú Aston Villu.

Nie vždy to šlo ľahko

Kdekto by sa nazdal, že Moravčíkova cesta za úspechom bola hladká. V skutočnosti tomu tak však vôbec nebolo. Hlavne v zlomovom období pätnástich rokov musel z dôvodu slabšej fyzickej vyspelosti opakovane prekonávať jednu prekážku za druhou. Práve fyzický fond ho pripravil aj o možnosť reprezentovať Československo v mládežníckych kategóriách. Ľubo však futbal za každých okolností prežíval na stodvadsať percent. Jeho mládežnícki tréneri si akiste spomenú na typicky „Moravčíkovské“ pestvá - neustále pokrikoval, usmerňoval spoluhráčov, ba často sa v návale emócií spontánne šmaril o zem.

Po skončení žiackeho veku sa Ľuboš dostal do céčka staršieho dorastu. Trénoval ako kôň, no „majstráky“ nehrával. A keď sa mu to aj podarilo, tak väčšinou proti starším a fyzicky schopnejším futbalistom. Futbal mu prestal chutiť, načas to zabalil a vrátil sa do Mlynáriec. Keď si uvedomil, o čo prichádza, zaťal sa a zvyšok jesene už opäť zarezával v starej forme. Krátko potom sa posunul k trénerovi Kanásovi, aby sa pod jeho vedením postupne udomácňoval v základnej zostave ligového dorastu. Postupne sa i tu vypracoval na lídra a tak bol pevne presvedčený, že po dovŕšení dospelosti zaklope na kabínu „áčka“. Keď sa tak na jeho veľký žiaľ nestalo, odišiel do Vráblov. Absolvoval tam desať úspešných stretnutí, keď sa pyšná Nitra ozvala sama.

Štart do sezóny 1983/1984 jej seniorskému mužstvu príliš nevyšiel a tak potrebovala nový impulz, ktorý lodivod Urvay šípil v útlom driblérovi s blonďavou šticou. Po niekoľkotýždňovom oťukávaní ho vzal v októbri na ligový zápas do Teplíc. Ľubo si sprvoti myslel, že tréner uprednostní ďalšieho benjamínka Kollára. Jeho voľba však padla v priebehu druhého polčasu naňho! Moravčík nehral zle, verný svojej povesti aj povyzvŕtal protivníkov, no do boja o záchranu namočená Nitra len remizovala. A pretože nevyhrávala až do konca sezóny, zákonite vypadla. To bol už Ľubo opäť preč. Po skončení jesene totiž na otcovo prianie, ktorý si neželal, aby ako maturant trénoval dvojfázovo, odišiel do Šale. História spred polroka sa znovu zopakovala a po desiatich zápasoch sa pod Zobor opäť vrátil. Keď v júni 1984 bilancoval uplynulú sezónu, zistil, že nastúpil v troch rôznych mužstvách, v troch odlišných súťažiach a nevsietil ani jeden gól. Naposledy v kariére.

Na scéne je niekto

V polovici 80. rokov sa nitriansky futbal po odchode viacerých starších hráčov začal orientovať na mladíkov, ktorí mu mali prinavrátiť opätovný postup medzi elitu. Prvý pokus pod vedením Stanislava Jarábka ešte nevyšiel, no ten druhý, keď ho vystriedal Jozef Jarabinský, by sa dal s odstupom času prirovnať k pochodu radosti. Mierou vrchovatou k tomu prispieval aj Moravčík. Snáď aj preto si nevedel vysvetliť, keď ho tréner po drobnom zranení členka vynechával pri jarnom štarte zo základu.

Práve v tejto historickej chvíli mu po prvý a vlastne aj poslednýkrát vstúpil do futbalového života otec, dovtedy len z druhého sledu sledujúci kariéru svojho syna. Nasrdený zašiel na klub a v zdravom hneve pohrozil, aby Ľubo začal znovu hrávať, pretože v opačnom prípade má preňho flek v Žiline, hrajúcej najvyššiu súťaž. Otcova intervencia zabrala, „mladý“ sa okamžite zapracoval do zostavy a v Jarabinského skladačke si v spoločnosti matadorov Ježa a Molnára obhájil svoje miesto. Vlastne práve vtedy, na jar 1986 celému Slovensku po prvýkrát ukázal, akým futbalistom je. So šestkou na drese zásadne pomohol k postupu do federálnej súťaže a aj vďaka jeho výkonom mnohí skalní dodnes spomínajú, že v Nitre sa nikdy nehral lepší futbal ako v tejto sezóne.

Moravčík bol už vtedy stopercentne svoj. Vždy si dal záležať na tom, aby mal hmatateľný podiel na úspechoch svojho tímu. V takom prípade ho futbal bavil, ba až pohlcoval. Na tréningoch chcel byť vždy najlepší a svojou nefalšovanou hravosťou ovplyvňoval kamarátov okolo seba. Na druhej strane, nikdy sa nevybíjal len na tréningoch – jeho doménou boli zápasy! Z obdivovateľa Kevina Keegana rástla jeho slovenská kópia...

Nitrianska pýcha

Plný odhodlania a tých najlepších pocitov vstupoval v auguste 1986 na prvoligový trávnik. Nitra nezačala najlepšie, no v priebehu sezóny sa spoločne s Dunajskou Stredou v ťažkej konkurencii pražských klubov vypracovala do prvej sedmičky ligovej tabuľky. Obzvlášť v domácom prostredí odohrala Nitra nejeden pekný zápas a potešila žičlivých divákov. V premiérovom domácom stretnutí proti Bohemiansu vsietil Moravčík strelou spoza šestnástky svoj premiérový ligový gól. Na jar 1987 dostal nomináciu do olympijského výberu Československa a veľmi ho mrzelo, keď sa tento kvalitný výber (v podstate reprezentačné béčko) v konkurencii výbornej Juhoslávie neprebojoval na olympiádu do Soulu.

Moravčíkov rast sa nezastavoval, skôr naopak. Počas ďalších ligových sezón, obzvlášť po nástupe trénera Milana Lešického sa vypracoval medzi najlepších jednotlivcov ligy. Zdobila ho obojnohosť, brilantná technika, čítanie hry, výbušnosť, nebál sa oprieť do súpera, rozdať a utŕžiť rany. Navyše, k týmto vlastnostiam pripojil aj korenie ojedinelé – rodené komediantstvo.

Plastika Nitra bola vtedy na vzostupe. Mala skvelý tím. Mená ako Palúch, Hipp, Chatrnúch, Jež, Lednický, Moravčík vzbudzovali rešpekt po celej republike. Vhodne poskladané mužstvo dokázalo vyhrávať zlomové zápasy, vďaka čomu sa v sezóne 1988/1989 vyšvihlo na pamätné tretie miesto tabuľky a vybojovalo pozvánku do pohára UEFA. V jeho prvom kole narazila Plastika na mimoriadne kvalitný 1.FC Kőln a hoci s ním v legendárnych zápasoch ťahala za kratší koniec (1:4, 0:0), jej najlepší hráč Moravčík dokázal, že by si pokojne mohol trúfnuť i na Bundesligu. Najlepšieho hráča súpera Thomasa Hässlera dokonca znemožnil ukážkovými jasličkami.

Futbalistu jeho kvalít bytostne potrebovala aj československá reprezentácia. Pri kvalifikácii na Euro 1988 však zasiahol len do záverečného zápasu proti Walesu. V drese s levom na prsiach sa zatiaľ udomácňoval, aby sa doň definitívne zapracoval pri štarte úspešnej kvalifikácie na MS 1990 v Taliansku. V mužstve trénera Jozefa Vengloša jasne potvrdil ligové renomé a v obkolesení hráčov pražskej Sparty prispieval sebavedomým prejavom k stále reálnejším vyhliadkam na postup. V zlomovom zápase so Švajčiarskom si vyslúžil potlesk zaplnenej pražskej Letnej, keď krásnou technickou strelou vymietol pravý horný roh a uzavrel rezultát na konečných 3:0. Nemohol chýbať ani pri zápase v Portugalsku, po ktorom naplno prepukli postupové oslavy.

Ľuboš sa v onom úspešnom roku 1989 v ankete o najlepšieho československého futbalistu umiestnil na druhom mieste za kolegom z „repre“ Michalom Bílekom, ktorý na margo poradia veľavravne povedal: „V skutočnosti bol najlepším hráčom Ľuboš Moravčík. Je to univerzálny futbalista, ktorý skvele ovláda loptu a vie dať hre fazónu.“

Po šampionáte odchod z Nitry

Rok 1990 v sebe skrýval hneď niekoľko vrcholov. Tým prvým a samozrejme najväčším bol štart na Majstrovstvách sveta, čomu Moravčík podriadil všetku svoju snahu. Hoci to nahlas nikdy nevyslovil, ligové povinnosti šli tak trochu bokom (hoci vsietil pozoruhodných 14 gólov), čo sa odzrkadlilo aj na 6. mieste Nitry. V januári spomínaného roku mal síce narukovať, no pretože sa blížil svetový šampionát, nechcel byť rozptyľovaný novými okolnosťami a požiadal o odklad. K vojenčine napokon už nikdy neprišlo, pretože vďaka otvoreným hraniciam sa o popredných československých hráčov začali zaujímať západoeurópske kluby.

Na svetovom šampionáte si urobil Moravčík skvelé meno. Po návrate Ľuboša Kubíka do národného mužstva sa prvýkrát v priebehu svojej kariéry presunul z ľavej strany na pravú. Navyše, strelecky mimoriadne disponovanému Tomášovi Skuhravému bol práve on najusilovnejším nabíjačom. Až do momentu, kedy v štvrťfinále proti Nemecku za nepriaznivého stavu 0:1 neuniesol tendenčné verdikty sudcu Kohla a po strete s Pierrom Littbarskim vykopol kopačku do vzduchu a dostal červenú kartu. Zrejme doplatil na prílišnú motiváciu, pretože sa veľmi túžil predviesť pred zástupcami francúzskeho St. Étienne, s ktorým pred zápasom podpísal nový kontrakt. Prehru však svojim protestným činom neodvrátil – národné mužstvo sa so šampionátom rozlúčilo.   

            V júli 1990 sa definitívne skončil Moravčíkov príbeh dovtedy bytostne spätý s futbalovým areálom v Nitre. V priebehu 90. rokov umocnil svoje kvality natoľko, že sa zaradil medzi najlepších futbalistov na starom kontinente. Stal sa najlepším legionárom francúzskej ligy, odolal vábeniu Olympique Marseille, ako reprezentant Československa vsietil Poľsku gól z polovice ihriska a po prestupe do Celticu strieľal góly, z ktorých snáď každý jeden mohol kandidovať za najkrajší gól mesiaca. V roku 2004, v samom závere kariéry, to pod Zoborom ešte raz vyskúšal v zápase druhej ligy, no zranenie mu to umožnilo len na deväť minút.

VIZITKA

Narodil sa 22. júna 1965 v Nitre. Detstvo a učňovské futbalové roky prežil v Mlynárciach. Na poste ľavého záložníka hral za Plastiku Nitra (1983 - 1990), AS Saint-Étienne (1990 – 1996), SC Bastia (1996 – 1998), MSV Duisburg (1998), Celtic Glasgow (1998 – 2002) a JEF United Ičihara (2002). V národných mužstvách Československa a Slovenska odohral 79 zápasov a vsietil 13 gólov. Po skončení hráčskej kariéry pôsobil ako manažér MFK Ružomberok (2004 – 2005), tréner reprezentácie Slovenska do 16 rokov (2005 – 2008) a Vion-u Zlaté Moravce (2008). V roku 1990 sa zúčastnil na Majstrovstvách sveta vo futbale, ktoré považuje za vrchol svojej kariéry. O dva roky neskôr bol vyhlásený za futbalistu roka v Československu, v roku 2001 získal toto ocenenie v slovenských farbách. Bol vyhlásený za futbalistu desaťročia na Slovensku. Je ženatý a má dve deti.

 

Prvoligové sezóny Ľubomíra Moravčíka v Nitre (116 zápasov/30 gólov)

(1983/84)                    8                                -

(1986/87)                    25                                7

(1987/88)                    24                                3

(1988/89)                    30                                6

(1989/90)                    29                               14

FC Nitra
Copyright 2018 FC Nitra, a.s. Všetky práva vyhradené. www.placko.eu